Kamene pri rieke

Sedel som vo vlaku a vracau sa domov. Von oblokom sa mi prihovárali stromy, trošku ma šteklila obrovská rieka a ja som si spomenul. V mojich očiach zaštebotal obrovský úsmev.

Kedysi dávno som sa chodieval prechádzať k rieke a hádzal do vody biele kamene. I zašlo tam jedno copaté dievča a vždy, keď ma videlo, kútiky jej úsmevu sa roztiahli. Čím ďalej, tým viac som jej nosil lízanky, pernikové cukríky a občas aj nejaký chlieb so škvarkovou pomazánkou.

Videl som u iných, že donesú dievčisku kvet a ja som chcel tiež. Bol som však malý a nevedel som ako sa ku kvetu dostal. Verte mi, že vtedy som ešte nepoznal Gotfrieda Lenza a jeho veľkú pravdu o kvetoch. Občas som prišiel k vode smutný, ale tá malá lapajka ma stále vedela rozosmiať. Keby len ona vedela, že ja som smutný, lebo som žiaden kvet jej nemohol doniesť.

A tak som zašiel párkrát nejakému dospelému do šenku po pivo, či nejakú borovičku. A jedného dňa mal nejaký pán gerberu. Normálne gerberu. Tú, ktorú môžeme kúpiť v kvetinárstvach a tak. Ja som si čmajzol nožnice a odtrhol som ten kvet. Tešil som sa ako milý a copatá slečna mala tretí cop, cop gerberový.

Prečo sme sa stretávali stále pri vode? Lebo sme hádzali kamene.Učili sme sa vďaka ním počítať a neraz sa naše ruky stretli. Chodieval som ju odprevádzať vôkol cyklistov a ona stále chcela, aby som ju chytil za ruku. Isteže som ju chytil za ruku a veľmi neskoro. Aj sa za to na mňa mračila, zbojníčka jedna. A preto som si našiel brigádu. Roznášal som letáky.

Z prvej výplaty, čo bolo asi 300 korún (platili týždenne) som si kúpil mentolky a krásne ruže. Ja som sa tak tešil, keď som ich kúpil. Šiel som na stretnutie a cez prechod šiel voľajaký mešuge a skoro ma zrazil. Kvety sa celé ufúľali a zlomili. Hrozne som plakal, keď som ta prišiel. Avšak tá čarodejnica prišla na pôvod toho plaču a ja som a usmieval. A povedala mi, že ma nemá čo mrzieť, pretože to nie sú jej obľúbené kvety.

Časom, keď sme spolu už robili opekačky a vymýšľal som si kdejaké hovadiny, aby si dávala dole šatstvo, som sa nejako zvláštne zapozeral na slnečnice. Videla v mojich očiach, že som sa trafil.

A tak som sedel v tom vlaku, slnečnica hore nado mnou, nejaká pani sa parfémovala a ja som spomínal. Prišiel som k nám do domcu. Neďaleko bola hora a jazierko.

Osprchoval som sa a zašiel sa najesť. Keď som si blúdil cesnakovými plackami, niekto sa ma opýtal, „Nejdeme hádzať kamene?“ A ja som v nej našiel presne ten istý úsmev, ktorý si odo mňa ukradla prvýkrát. (resp. požičala.) Bolo to presne to malé copaté dievčatko, ktoré so mnou hádzalo kedysi kamene.